Proporcionalita peňažného trestu a náhradného trestu odňatia slobody


Vzťah peňažného trestu a náhradného trestu odňatia slobody

V zmysle § 57 ods. 3 Trestného zákona: „Ak súd ukladá peňažný trest, ustanoví pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený náhradný trest odňatia slobody až na päť rokov.“

Už zo samotného ustanovenia pod prizmou gramatického výkladu bez ďalšieho vyplýva, že náhradný trest odňatia slobody slúži ako nástroj, ktorým sa zákonodarca usiluje prinútiť páchateľa, aby si odpykal svoj (hlavný) peňažný trest. Náhradný trest odňatia slobody nastupuje na scénu v prípade, ak by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený.

Náhradný trest odňatia slobody má svoje nezastupiteľné opodstatnenie, ak je primeraný a vyvážený, resp. medzi peňažným trestom a náhradným trestom odňatia slobody existuje proporcionalita. Pre lepšie pochopenie princípu proporcionality uvedieme príklady.

Je logické, že ak by páchateľovi súd uložil peňažný trest v sume 50 000 eur a náhradný trest odňatia slobody vo výmere 15 dní, tak bude pre páchateľa „výhodnejšie“ si radšej odpykať polmesačný trest odňatia slobody, ako zaplatiť 50 000 eur. V tomto prípade náhradný trest odňatia slobody, v dôsledku nedostatočnej proporcionality vo vzťahu k hlavnému trestu, vo veľkej miere neplní svoj účel, nakoľko predstavuje výhodnejšiu alternatívu pre páchateľa a nijakým spôsobom ho nenúti k tomu, aby si odpykal svoj hlavný trest, práve naopak.

Pozrime sa na vzťah proporcionality hlavného a náhradného trestu na obrátenom príklade. Predstavme si, že páchateľovi je súdom uložený peňažný trest v sume 500 eur a náhradný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov. Oproti predošlému príkladu je v tejto situácii cítiť značný rozdiel. V tomto prípade náhradný trest odňatia slobody plní svoj motivačný účel, nakoľko núti páchateľa vykonať svoj peňažný trest pod hrozbou odňatia slobody, avšak zároveň na páchateľa pôsobí príliš odstrašujúco. Nepochybne je pre páchateľa výhodnejšie zaplatiť 500 eur v porovnaní s premrhanými štyrmi rokmi svojho života vo väzení. Otázka však znie – je uvedený spôsob vymeriavania náhradného trestu odňatia slobody správny, ak bude proporcionálne vyváženejší, avšak stále bude pôsobiť odstrašujúco?


Zrušenie neprimeraného náhradného trestu odňatia slobody Najvyšším súdom Slovenskej republiky?

Na túto otázku nám poskytuje odpoveď Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), ktorý vo svojom rozsudku pod sp. zn. 6To/11/2019 z 3. marca 2021 riešil prípad, v ktorom policajt poskytol úplatok nízkej hodnoty jeho školiteľovi, ktorý mu, ako protislužbu, zaevidoval absolvovanie špeciálneho zdokonaľovacieho výcviku na vedenie motorových vozidiel pri uplatnení tzv. práva prednostnej jazdy. Páchateľovi prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona uložil Špecializovaný trestný súd (ďalej len „ŠTS“) peňažný trest v sume 1 000 eur a náhradný trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov. Nás však v tomto prípade zaujíma argumentácia NS SR, ako súdu odvolacieho, ktorý sa so sumou peňažného trestu stotožnil, avšak náhradný trest odňatia slobody považoval za neprimeraný, a preto rozsudok ŠTS vo výroku o treste zrušil a vec mu vrátil.

NS SR uviedol v odôvodnení rozhodnutia nasledovné: „Odvolací súd považuje za neadekvátne, aby náhradný trest odňatia slobody vo výmere desať mesiacov (ustanovený Špecializovaným trestným súdom) mal slúžiť ako odstrašenie a zároveň motivácia na to, aby obžalovaní zaplatili peňažný trest vo výške 1000 eur, pretože pomer závažnosti a dôsledkov týchto trestov je nevyvážený.“ V tomto prípade náhradný trest odňatia slobody plnil funkcie, aké opísal senát najvyššieho súdu, a to odstrašenie a motivácia zároveň, čo považoval za neadekvátne. Ale prečo?

Funkciou náhradného trestu odňatia slobody má byť v prvom rade motivácia a zároveň hrozba pre páchateľa, aby sa podrobil peňažnému trestu. Z uvedeného vyplýva, že „odstrašovacia“ funkcia náhradného trestu odňatia slobody nie je jeho súčasťou, nakoľko pôsobí na páchateľa negatívne v tom, že „ak nezaplatíš svoj peňažný trest, pôjdeš do väzenia na dlhšie, ako by bolo potrebné.“ V takomto prípade by bol prvotný účel náhradného trestu odňatia slobody narušený, nakoľko páchateľa nemotivuje, ale straší. Druhou vecou, ktorú treba spomenúť je, že páchateľ môže ísť do väzenia, ak nastane situácia, že sa vplyvom iných okolností stane nespôsobilým splniť si svoj peňažný trest (aj keď by bol ochotný ho splniť). Je na mieste „viac“ potrestať páchateľa za to, že si nesplní svoj hlavný trest? Náhradný trest odňatia slobody by bol v takom prípade uložený neproporcionálne, nakoľko by trestal páchateľa viac, ako je primerané a nutné.

NS SR ďalej argumentoval: „Pri úvahách o primeranosti výmery náhradného trestu odňatia slobody treba citlivo zvažovať závažnosť a rozsah zásahu do osobnej slobody páchateľa vo forme odňatia slobody, ak peňažný trest páchateľ úmyselne nezaplatí. Hlavným zmyslom náhradného trestu odňatia slobody v zmysle § 57 ods. 3 Trestného zákona totižto nie je generálna či individuálna prevencia trestu a dokonca ani morálne odsúdenie spoločnosťou. Náhradný trest v zmysle § 57 ods. 3 Trestného zákona prioritne plní funkciu hrozby (ak peňažný trest nezaplatí „pôjde do väzenia") a zároveň motivácie (zaplatiť peňažný trest, a tak sa vyhnúť „väzeniu"), čo má páchateľa „donútiť" peňažný trest zaplatiť. Preto nemožno náhradné tresty odňatia slobody (§ 57 ods. 3 Trestného zákona) ukladať v proporcionálne nevyvážených výmerách k peňažným trestom.“


Peňažná kvantifikácia trestu odňatia slobody?

NS SR vo výsledku rozhodol tak, že páchateľovi znížil náhradný trest odňatia slobody z desiatich mesiacov na jeden mesiac, pričom vychádzal z úvahy, že 100 eur sa rovná trom dňom odňatia slobody. Upravením výmery náhradného trestu odňatia slobody naplnil náhradný trest svoje funkcie, a teda pôsobí na páchateľa motivujúco a donucujúco. Z toho vyplýva záver, že nie je možné transformovať náhradný trest odňatia slobody na inštitút, ktorý pôsobí na páchateľa prehnane odstrašujúco a alternatívne ho trestá vo väčšej miere, ale za každých okolností je ho potrebné vyvažovať tak, aby bola dodržaná zásada spravodlivého trestania páchateľov trestných činov.


Rozdielna výmera trestu odňatia slobody ako hlavného a náhradného trestu

V súvislosti s týmto rozhodnutím si dovolíme položiť zopár otázok na zamyslenie. Páchateľ, ktorý bol v tomto prípade odsúdený, sa dopustil prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona. V rámci základnej skutkovej podstaty uvedeného trestného činu je možné uložiť trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov až tri roky. Prvoinštančný súd (ŠTS), ako aj druhoinštančný súd (NS SR) aplikovali na uvedený prípad § 56 ods. 1 Trestného zákona: „Peňažný trest môže súd uložiť od 160 do 331 930 eur páchateľovi úmyselného trestného činu, ktorým získal alebo sa snažil získať majetkových prospech,“ ako aj § 56 ods. 2 Trestného zákona: „Bez splnenia podmienok uvedených v odseku 1 môže súd peňažný trest uložiť, ak ho ukladá za prečin a vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a možnosť nápravy páchateľa trest odňatia slobody neukladá.“

Keďže páchateľ nezískal a ani sa nesnažil získať prospech majetkový, ale nemajetkový, pretože mu išlo primárne o to, aby formálne absolvoval špeciálny výcvik bez účasti na ňom, tak sa súdy priklonili k aplikácii § 56 ods. 2 Trestného zákona a uložili mu peňažný trest. Ale čo ak by sa súdy nepriklonili k tejto alternatíve, nakoľko špeciálny výcvik vedenia motorového vozidla s využitím tzv. práva prednostnej jazdy je natoľko dôležitou súčasťou výkonu povolania policajta, že bez takéhoto výcviku je policajt spôsobilý vedením motorového vozidla v krízovej situácii spôsobiť vážnu dopravnú nehodu, v dôsledku nedostatočnej pripravenosti na zvládanie takýchto situácií?

Ak by sa súdy rozhodli neaplikovať § 56 ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 30 dní je neprípustný, nakoľko dolná hranica trestnej sadzby za uvedený trestný čin, v základnej skutkovej podstate, je šesť mesiacov. Je primerané, že v prípade náhradného trestu odňatia slobody bola páchateľovi uložená výmera trestu v trvaní len 30 dní, no ak by bol trest odňatia slobody hlavným trestom, tak dolná hranica trestnej sadzby by musela začínať na hranici až šiestich mesiacov?

Napriek tomu, že vo všeobecnosti nie sme zástancami prísneho trestania páchateľov trestných činov, je na hlbšie zamyslenie, či je spravodlivé, aby bol namiesto trestu odňatia slobody, ktorého výmera začína v danom prípade na šiestich mesiacoch, uložený peňažný trest v takej výške, ktorého kvantifikácia (podľa pravidiel vymedzených NS SR) nezodpovedá ani minimálnej výmere trestu odňatia slobody? Takouto optikou sa môže javiť výška uloženého peňažného trestu, ako aj výmera náhradného trestu odňatia slobody ako nedostatočná, resp. neprimerane nízka. Dalo by sa polemizovať, či takto mierny trest plní svoj účel, nakoľko nepôsobí príliš odstrašujúco pre iných potenciálnych páchateľov a rovnako tak nemusí pôsobiť dostatočne represívne ani na samotného páchateľa.