Legal News 07/2021


Odporovacia žaloba – výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ vkontexte aktuálnej rozhodovacej súdnej praxe alebo čo robiť, ak dlžník prepisuje majetok


V tomto príspevku informujeme o poslednej bodke v pomyselnom boji zvádzanom v prostredí slovenskej judikatúry, ktorý sa týka výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, obsiahnutom v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka[1] (ďalej len „OZ“), a tiež vysvetľujeme, ako treba postupovať v prípade podávania takzvanej odporovacej žaloby.

Dišputa okolo pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ spočíva v nezhode názorov, či treba tento pojem vykladať ako vykonateľná pohľadávka (najmä pohľadávka priznaná právoplatným súdnym rozhodnutím, teda pohľadávka, ktorú je možné „vymáhať“ prostredníctvom exekútora) alebo ako žalovateľná pohľadávka (taká, ktorú je možné žalovať). Predmetnú otázku nemal vnútorne vysporiadanú ani Najvyšší súd Slovenskej republiky (NS SR), ktorý ju vykladal rozdielne podľa toho, ktorý senát o nej v tom-ktorom prípade rozhodoval.  

Napríklad v rozsudku NS SR pod sp. zn. 5Cdo/188/2010 zo dňa 23.11.2010 a v uznesení NS SR pod sp. zn. 6Cdo/253/2012 zo dňa 17.12.2013 bol pojem „vymáhateľná pohľadávka“ vykladaný ako vykonateľná pohľadávka, zatiaľ čo v uznesení NS SR pod sp. zn. 4Cdo/198/2010 zo dňa 27.02.2012 a v rozsudku NS SR pod sp. zn. 2Obdo/69/2012 zo dňa 30.10.2013 bol tento pojem vykladaný ako žalovateľná pohľadávka (v súlade s judikátom R 44/2001).

Vyriešenie tejto zásadnej otázky vo výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ vyriešil až NS SR vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. 6Cdo/237/2017 zo dňa 24.06.2020.

Senát 6C si zrejme uvedomoval existenciu právnej neistoty v súvislosti s rôznym výkladom pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v slovenskej judikatúre a rozhodol sa postúpiť vec veľkému senátu občianskoprávneho kolégia NS SR. Veľký senát vec vrátil späť senátu 6C bez rozhodnutia, a to s dôvetkom, že vo veci musí rozhodnúť sám voľbou jedného z dvoch protichodných názorov na výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka“. Veľký senát teda prekvapivo nezjednotil rozhodovaciu prax NS SR.

Senát 6C postupoval podľa inštrukcie veľkého senátu a zvolil výklad, v zmysle ktorého sa za vymáhateľnú pohľadávku považuje pohľadávka vykonateľná.


Čo to v praxi znamená?

V zmysle doterajšej praxe mnoho podnikateľov, ale aj bežných občanov, ktorí sa dostali do situácie, v ktorej boli svedkami správania ich dlžníka, ktoré spočívalo v účelovom takzvanom „prepisovaní majetku“ na iné, najčastejšie blízke osoby, volilo obranu spočívajúcu v žalovaní osoby, na ktorú bol majetok prevedený odporovacou žalobou a simultánnom žalovaní dlžníka žalobou na splnenie povinnosti.

Takýto postup sa prirodzene javil ako najrozumnejší a najefektívnejší. Veriteľ prostredníctvom tohto postupu dosiahol (za ideálnej situácie) vydanie právoplatného rozhodnutia vo veci splnenia povinnosti aj vo veci odporovacej žaloby v približne rovnaký čas, čo mu umožňovalo dosiahnuť pomerne skoré uspokojenie pohľadávky.

Ak by veriteľ zvolil tento postup ku dňu zverejnenia tohto článku, odporovacia žaloba by bola s najväčšou pravdepodobnosťou zamietnutá (v lepšom prípade by súd konanie prerušil), nakoľko by ešte nedisponoval právoplatným rozhodnutím o žalobe na splnenie povinnosti – zaplatenie dlžnej sumy a súd by sa zrejme riadil názorom senátu 6C.


Ako je vhodné postupovať?

Problémom, ktorý je s názorom vysloveným senátom 6C spojený, je plynutie trojročnej lehoty na podanie odporovacej žaloby, počítanej odo dňa vykonania odporovateľného právneho úkonu.

Nie je zrejme tajomstvom, že sporové konanie v prostredí Slovenskej republiky nejaký čas trvá. Spomínaná trojročná lehota by mohla počas konania o žalobe na splnenie povinnosti márne uplynúť.

Z daného dôvodu sa domnievame, že najvhodnejší postup v aktuálnej situácii nastolenej rozhodnutím NS SR pod sp. zn. 6Cdo/237/2017 zo dňa 24.06.2020 bude spočívať v simultánnom podaní odporovacej žaloby a žaloby na splnenie povinnosti, pričom súčasťou odporovacej žaloby bude návrh na prerušenie konania. Súd by mal konanie v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku prerušiť aj bez návrhu v prípade, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v konaní oprávnený riešiť, avšak z dôvodu procesnej istoty je vhodné predmetný návrh súdu adresovať. Veriteľ sa tak vyhne riziku zamietnutia žaloby z dôvodu absencie aktívnej legitimácie na podanie odporovacej žaloby.

Následne bude potrebné počkať na právoplatné rozhodnutie vo veci žaloby na splnenie povinnosti, po ktorom sa konanie o odporovacej žalobe obnoví.

Ako je z navrhnutého postupu zrejmé, dosiahnutie právoplatného rozhodnutia o odporovacej žalobe bude v prípade rešpektovania názoru senátu 6C na problematiku výkladu pojmu vymáhateľná pohľadávka časovo značne náročné.

Okrem časovej náročnosti je postup riešenia fenoménu „prepisovania (prevádzania) majetku dlžníka“ pomerne náročný aj z právneho hľadiska, a preto bude zrejme vhodné zveriť riešenie tohto problému kvalifikovanej osobe, najlepšie advokátovi.


Predpokladaný budúci vývoj

Aj napriek skutočnosti, že rozhodovacia prax súdov sa dynamicky mení a vyvíja, čoho je dôkazom už samotná rozporuplnosť názorov na pojem vymáhateľná pohľadávka, nepredpokladáme, že sa rozhodovacia prax NS SR tak skoro znova prikloní k názoru, podľa ktorého je vymáhateľnou pohľadávkou pohľadávka žalovateľná.

Aktuálna rozhodovacia prax NS SR, ako ani občianskoprávna doktrína, nezotrvávajú na výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia R 44/2001 (žalovateľná pohľadávka), ale od tohto výkladu zásadne odchyľujú.

Názor zhodný s názorom senátu 6C si okrem právnej doktríny a posledných relevantných rozhodnutí, týkajúcich sa danej problematiky, osvojuje aj česká judikatúra (Rc 12/1998, 27/2000, 35/2002, 64/2002, 12/2003, 30/2009, 18/2014), ktorá sa týka de facto rovnakej úpravy odporovateľných právnych úkonov, akú má slovenský právny poriadok a rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky (uznesenie pod sp. zn. PL. ÚS 39/2015 zo dňa 01.07.2015 alebo uznesenie pod sp. zn. I. ÚS 172/2020-16 zo dňa 16.04.2020).

Je preto dôvodné sa domnievať, že postup, ktorý v tomto príspevku navrhujeme, sa stane normou v prípadoch riešenia laicky zvanej problematiky „prepisovania majetkov“ zo strany dlžníkov.


Úvaha de lege ferenda – ako by to mohlo byť

Niet zrejme sporu o tom, že momentálny stav rozhodovacej praxe súdov značne komplikuje včasné a riadne uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Túto skutočnosť si zrejme zákonodarca dostatočne uvedomil, preto sa rozhodol odstrániť interpretačné nezhody týkajúce sa pojmu vymáhateľná pohľadávka, no zároveň posilnil postavenie veriteľa, a to všetko v navrhovaných ustanoveniach „nového“ Občianskeho zákonníka v § 845 znejúcich:

„(1) Súd určí, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi právne neúčinný, iba ak je pohľadávka veriteľa, ktorej uspokojenie bolo odporovateľným právnym úkonom ukrátené, priznaná exekučným titulom podľa osobitného predpisu.

(2) Odporovaciu žalobu nemôže súd zamietnuť iba z dôvodu nesplnenia podmienky podľa odseku 1, ak veriteľ uplatnil svoju pohľadávku žalobou na súde, v konaní riadne pokračuje, a tieto skutočnosti preukázal.

Z navrhovanej právnej úpravy už nepochybne vyplýva nutnosť existencie exekučného titulu (vykonateľnej pohľadávky) na získanie rozhodnutia, ktorým súd prizná neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu, avšak zároveň sa odstraňuje potencionálne nebezpečenstvo zamietnutia odporovacej žaloby v prípade, ak žalobca nedisponuje exekučným titulom (avšak podniká kroky, ktoré vedú k získaniu exekučného titulu), a takisto sa odstraňuje potreba prerušiť konanie o odporovacej žalobe hneď „na začiatku“.

Uvedené potvrdzuje aj samotný zákonodarca v dôvodovej správe k navrhovanej úprave, v ktorej dôvodí:

„Podmienka exekučného titulu na plnenie musí byť splnená až v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, a teda nie v čase začatia konania o odporovacej žalobe, ani v čase vzniku odporovateľného právneho úkonu. Samotný exekučný titul môže vzniknúť (v praxi často aj vznikne) aj po podaní odporovacej žaloby alebo po tom, čo dlžník odporovateľný právny úkon urobil. Z hľadiska podstaty odporovacieho práva, ktoré je samo osebe časovo obmedzené, nemožno veriteľovi uprieť možnosť odporovať právnemu úkonu iba z toho dôvodu, že zatiaľ nedisponuje exekučným titulom a nemôže proti dlžníkovi viesť exekúciu. Ustanovenie ods. 2 z tohto dôvodu zavádza pravidlo, že absencia exekučného titulu na plnenie v čase vyhlásenia rozsudku o odporovacej žalobe nemôže byť jediným dôvodom jej zamietnutia, pokiaľ sa už žalobca (veriteľ) medzičasom preukázateľne domáha exekučného titulu a v konaní riadne pokračuje. Opak by bol výrazne negatívnym zásahom do celkovej efektívnosti inštitútu odporovania právnym úkonom. Za vzniku takejto situácie môže súd v konaní o odporovacej žalobe pokračovať a uskutočňovať procesné úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu. Ak žalobca medzičasom vznik exekučného titulu nepreukáže, súd konanie preruší až do skončenia konania o zaplatenie pohľadávky, ktorá mala byť napadnutým úkonom ukrátená. Po jeho skončení pokračuje v konaní o odporovacej žalobe, ktorú zamietne, ak konanie o zaplatenie skončilo inak ako vznikom exekučného titulu na plnenie v prospech žalobcu (veriteľa) a súčasne nie sú nanovo splnené podmienky podľa ods. 2.“

Takúto právnu úpravu možno považovať za veľmi elegantné riešenie problematiky odporovacej žaloby. Konanie o odporovacej žalobe by nemuselo byť v prípade absencie exekučného titulu prerušené hneď po podaní žaloby, avšak súd by mohol vykonávať všetky úkony potrebné k rozhodnutiu vo veci, napríklad by sa mohol venovať otázke preukázania vedomosti žalovaného o úmysle dlžníka sťažiť uspokojenie veriteľovej pohľadávky prostredníctvom odporovateľného právneho úkonu. Ak by mal súd za preukázané všetky potrebné skutočnosti na vydanie rozhodnutia o neúčinnosti právneho úkonu, no absentoval by exekučný titul, avšak veriteľ by na jeho získaní dokázateľne a aktívne „pracoval“, konanie by prerušil a po vzniku exekučného titulu by bolo konanie znova obnovené, bezprostredne po čom by nasledovalo vydanie meritórneho rozhodnutia.

Takáto právna úprava výrazne šetrí čas v prospech veriteľa. Dnešná právna úprava odporovacej žaloby v spojení s aktuálnou rozhodovacou praxou súdov z tejto oblasti výrazne predlžuje okamih získania všetkých potrebných rozhodnutí, ktorými je nutné disponovať, v prípade snahy o naplnenie ambície veriteľa získať úspešné uspokojenie pohľadávky.

Veriteľom preto ostáva len dúfať, že navrhovaná nová úprava odporovateľných právnych úkonov vstúpi do platnosti a účinnosti v čo najkratšej dobe. Do toho dňa bude zrejme nevyhnutné postupovať pri riešení problematiky odporovateľného právneho úkonu tak, ako odporúčame v druhej časti tohto príspevku pod názvom „Ako je vhodné postupovať?“.

[1] § 42a ods. 1 OZ: Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.