Legal News 06/2021


Objektívna premlčacia doba v prípade spotrebiteľa z pohľadu Súdneho dvora Európskej únie


Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vydal dňa 22.04.2021 rozsudok sp. zn.: C-485/19 vo veci LH vs. Profi Credit Slovakia s. r. o., predmetom ktorej bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Krajského súdu v Prešove.


O čo išlo?

Dňa 30. mája 2011 žalobca vo veci samej (spotrebiteľ) a spoločnosť Profi Credit Slovakia, uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere vo výške 1500 eur s úrokovou sadzbou 70% a s RPMN (ročná percentuálna miera nákladov) vo výške 66,31%, teda celkovo s povinnosťou vrátiť 3698,40 eur v 48 mesačných splátkach po 77,05 eur, a to bez špecifikovania rozpisu jednotlivých splátok medzi istinu, úroky a iné poplatky, ktoré znáša dlžník.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva jednak, že podľa uvedenej zmluvy si Profi Credit Slovakia mohla od prvého dňa zmluvného vzťahu účtovať poplatok vo výške 367,49 eur za to, že spotrebiteľ bude mať v budúcnosti príležitosť dosiahnuť odklad splátok úveru. Z dôvodu uplatnenia tohto poplatku žalobca vo veci samej nedostal dojednanú sumu 1500 eur, ale zostatkovú sumu 1132,51 eur, teda o 24% menej, hoci ani nebolo isté, či by tento spotrebiteľ v budúcnosti využil spoplatnenú možnosť odkladu splátok.

Krajský súd Prešov ďalej tiež uviedol, že RPMN uvedená v tejto zmluve (66,31%) je nižšia než úroková sadzba (70%), čo by mohlo súvisieť s tým, že RPMN nebola vypočítaná na základe sumy, ktorú Profi Credit Slovakia skutočne vyplatila. Krajský súd Prešov upresnil, že nesprávne uvedenie RPMN je podľa slovenského práva spojené so stratou práva veriteľa na zaplatenie úrokov a poplatkov spojených s úverom.

Dňa 2. februára 2017 sa žalobca vo veci samej po tom, čo vrátil celú sumu úveru, dozvedel od právnika o tom, že podmienka uvedenej zmluvy, týkajúca sa poplatkov za odklad splátok, je nekalá, a že údaje o RPMN, ktoré mu boli poskytnuté, neboli správne (a teda, ako sme už spomínali, v zmysle slovenského práva veriteľ stratil právo na zaplatenie úrokov a poplatkov spojených s úverom v dôsledku nesprávneho uvedenia RPMN).

Po tomto zistení žalobca podal žalobu na vrátenie poplatkov, ktoré mu podľa jeho názoru boli účtované neoprávnene. Vykonal tak však až po uplynutí trojročnej premlčacej doby, ktorá v zmysle slovenského práva začala plynúť dňom vzniku bezdôvodného obohatenia na strane Profi Credit Slovakia.

Žalovaný vzniesol námietku premlčania, odvolávajúc sa na ustanovenie Občianskeho zákonníka § 107 ods. 1 a 2 v znení:

„Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil“

„Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.“

Okresný súd Prešov mu dal za pravdu a žalobu zamietol. Krajský súd Prešov však zrejme badal možný rozpor predmetného ustanovenia s právom Európskej únie, a preto inicioval prejudiciálne konanie, týkajúce sa výkladu článku 47 Charty základných práv Európskej únie, zásady efektivity práva Únie, ako aj ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66), osobitne článku 10 ods. 2 písm. h) a i) tejto smernice.

Podstatou objektívnej premlčacej doby je skutočnosť, že sa právo premlčí po uplynutí ustanovenej doby, v našom prípade, po uplynutí troch rokov. Je však irelevantné či sa veriteľ, teda v našom prípade spotrebiteľ, dozvedel o tom, že začala plynúť premlčacia doba. To je rozdiel medzi objektívnou premlčacou dobou a subjektívnou premlčacou dobou, ktorá v našom prípade začína plynúť odo dňa, keď sa spotrebiteľ dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Platí, že aj keď subjektívna premlčacia doba (2r) môže uplynúť skôr ako objektívna (3r), nikdy ju nemôže presiahnuť. Ak by sa spotrebiteľ dozvedel o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil až deň pred uplynutím objektívnej premlčacej doby, ktorá by začala plynúť už samotným dňom bezdôvodného obohatenia (bez ohľadu na vedomosť spotrebiteľa), mal by už len deň na podanie žaloby.

Za takejto právnej úpravy teda hrozí, že spotrebiteľ, ktorým je častokrát osoba, ktorá nedisponuje takým stupňom informovanosti a právneho povedomia ako dodávateľ, sa dozvie o existencii jeho pohľadávky až po jej premlčaní.

S takýmto stavom sa Súdny dvor nestotožnil. Súdny dvor nepovažoval samotnú možnosť uplynutia premlčacej doby v prípadoch, v ktorých figuruje spotrebiteľ ani trojročnú dĺžku takejto premlčacej doby za úpravu rozpornú s právom Európskej únie, avšak nestotožnil sa práve s rizikom, že spotrebiteľ sa počas stanovenej lehoty nebude dovolávať práv, ktoré mu priznáva právo Únie v dôsledku nevedomosti, a to najmä v prípade zmlúv, ktorých platnosť trvá už z ich povahy po dlhší čas a platby v nich dohodnuté sa poukazujú po častiach. V súvislosti so skutočnosťami vyššie uvedenými dávame do pozornosti najmä bod 64. rozsudku v znení:

„Preto je potrebné dospieť k záveru, že procesné podmienky, o aké ide vo veci samej, tým, že vyžadujú od spotrebiteľa, aby podal žalobu v lehote troch rokov od dátumu, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu, pričom k tomuto obohateniu môže dôjsť počas plnenia dlhodobej zmluvy, sú takej povahy, že môžu nadmerne sťažovať výkon práv, ktoré mu priznáva smernica 93/13 alebo smernica 2008/48, a teda že tieto podmienky sú v rozpore so zásadou efektivity.“

Dňa 30. mája 2011 žalobca vo veci samej (spotrebiteľ) a spoločnosť Profi Credit Slovakia, uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere vo výške 1500 eur s úrokovou sadzbou 70% a s RPMN (ročná percentuálna miera nákladov) vo výške 66,31%, teda celkovo s povinnosťou vrátiť 3698,40 eur v 48 mesačných splátkach po 77,05 eur, a to bez špecifikovania rozpisu jednotlivých splátok medzi istinu, úroky a iné poplatky, ktoré znáša dlžník.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva jednak, že podľa uvedenej zmluvy si Profi Credit Slovakia mohla od prvého dňa zmluvného vzťahu účtovať poplatok vo výške 367,49 eur za to, že spotrebiteľ bude mať v budúcnosti príležitosť dosiahnuť odklad splátok úveru. Z dôvodu uplatnenia tohto poplatku žalobca vo veci samej nedostal dojednanú sumu 1500 eur, ale zostatkovú sumu 1132,51 eur, teda o 24% menej, hoci ani nebolo isté, či by tento spotrebiteľ v budúcnosti využil spoplatnenú možnosť odkladu splátok.

Krajský súd Prešov ďalej tiež uviedol, že RPMN uvedená v tejto zmluve (66,31%) je nižšia než úroková sadzba (70%), čo by mohlo súvisieť s tým, že RPMN nebola vypočítaná na základe sumy, ktorú Profi Credit Slovakia skutočne vyplatila. Krajský súd Prešov upresnil, že nesprávne uvedenie RPMN je podľa slovenského práva spojené so stratou práva veriteľa na zaplatenie úrokov a poplatkov spojených s úverom.

Dňa 2. februára 2017 sa žalobca vo veci samej po tom, čo vrátil celú sumu úveru, dozvedel od právnika o tom, že podmienka uvedenej zmluvy, týkajúca sa poplatkov za odklad splátok, je nekalá, a že údaje o RPMN, ktoré mu boli poskytnuté, neboli správne (a teda, ako sme už spomínali, v zmysle slovenského práva veriteľ stratil právo na zaplatenie úrokov a poplatkov spojených s úverom v dôsledku nesprávneho uvedenia RPMN).

Po tomto zistení žalobca podal žalobu na vrátenie poplatkov, ktoré mu podľa jeho názoru boli účtované neoprávnene. Vykonal tak však až po uplynutí trojročnej premlčacej doby, ktorá v zmysle slovenského práva začala plynúť dňom vzniku bezdôvodného obohatenia na strane Profi Credit Slovakia.

Žalovaný vzniesol námietku premlčania, odvolávajúc sa na ustanovenie Občianskeho zákonníka § 107 ods. 1 a 2 v znení:

„Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil“

„Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.“

Okresný súd Prešov mu dal za pravdu a žalobu zamietol. Krajský súd Prešov však zrejme badal možný rozpor predmetného ustanovenia s právom Európskej únie, a preto inicioval prejudiciálne konanie, týkajúce sa výkladu článku 47 Charty základných práv Európskej únie, zásady efektivity práva Únie, ako aj ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66), osobitne článku 10 ods. 2 písm. h) a i) tejto smernice.

Podstatou objektívnej premlčacej doby je skutočnosť, že sa právo premlčí po uplynutí ustanovenej doby, v našom prípade, po uplynutí troch rokov. Je však irelevantné či sa veriteľ, teda v našom prípade spotrebiteľ, dozvedel o tom, že začala plynúť premlčacia doba. To je rozdiel medzi objektívnou premlčacou dobou a subjektívnou premlčacou dobou, ktorá v našom prípade začína plynúť odo dňa, keď sa spotrebiteľ dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Platí, že aj keď subjektívna premlčacia doba (2r) môže uplynúť skôr ako objektívna (3r), nikdy ju nemôže presiahnuť. Ak by sa spotrebiteľ dozvedel o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil až deň pred uplynutím objektívnej premlčacej doby, ktorá by začala plynúť už samotným dňom bezdôvodného obohatenia (bez ohľadu na vedomosť spotrebiteľa), mal by už len deň na podanie žaloby.

Za takejto právnej úpravy teda hrozí, že spotrebiteľ, ktorým je častokrát osoba, ktorá nedisponuje takým stupňom informovanosti a právneho povedomia ako dodávateľ, sa dozvie o existencii jeho pohľadávky až po jej premlčaní.

S takýmto stavom sa Súdny dvor nestotožnil. Súdny dvor nepovažoval samotnú možnosť uplynutia premlčacej doby v prípadoch, v ktorých figuruje spotrebiteľ ani trojročnú dĺžku takejto premlčacej doby za úpravu rozpornú s právom Európskej únie, avšak nestotožnil sa práve s rizikom, že spotrebiteľ sa počas stanovenej lehoty nebude dovolávať práv, ktoré mu priznáva právo Únie v dôsledku nevedomosti, a to najmä v prípade zmlúv, ktorých platnosť trvá už z ich povahy po dlhší čas a platby v nich dohodnuté sa poukazujú po častiach. V súvislosti so skutočnosťami vyššie uvedenými dávame do pozornosti najmä bod 64. rozsudku v znení:

„Preto je potrebné dospieť k záveru, že procesné podmienky, o aké ide vo veci samej, tým, že vyžadujú od spotrebiteľa, aby podal žalobu v lehote troch rokov od dátumu, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu, pričom k tomuto obohateniu môže dôjsť počas plnenia dlhodobej zmluvy, sú takej povahy, že môžu nadmerne sťažovať výkon práv, ktoré mu priznáva smernica 93/13 alebo smernica 2008/48, a teda že tieto podmienky sú v rozpore so zásadou efektivity.“


Prečo je to dôležité?

Predmetný rozsudok spôsobí s najväčšou pravdepodobnosťou ešte väčší tlak na podnikateľov prichádzajúcich do styku so spotrebiteľom, a to hlavne na bankové a nebankové subjekty, na ktoré prísna právna úprava kladie zvýšené požiadavky, ktorých nedodržanie sankcionuje inter alia stratou práva na zaplatenie úrokov a poplatkov alebo aj na ostatných podnikateľov, vykonávajúcich početné a komplikované transakcie so spotrebiteľmi, pri ktorých existuje zvýšené riziko vzniku bezdôvodného obohatenia. Títo podnikatelia budú musieť vynaložiť maximálnu obozretnosť pri koncipovaní zmlúv a vykonávaní transakcií, aby sa vyhli riziku vzniku bezdôvodného obohatenia alebo škody.

Rozsudok Súdneho dvora zrejme vytvorí stav, v ktorom nevedomosť spotrebiteľa napríklad o nekalej praktike alebo neprijateľnej zmluvnej podmienke a s tým spojené neuplatnenie nároku v trojročnej dobe, nemusí nutne znamenať zánik nároku spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia.


Najnovší nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci kolúzneho väzobného stíhania


O čo išlo?

Ústavný súd v náleze III. ÚS 33/2021-80 posudzoval ústavnú sťažnosť obvineného, ktorý sa mal skutkov, kladeným mu v uznesení o vznesení obvinenia za vinu, dopustiť ako advokát, voči uzneseniu Špecializovaného trestného súdu, ktorým tento zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby, ako aj voči uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým zamietol sťažnosť obvineného voči predmetnému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu.

Obvinený sa mal v zmysle obvinenia dopustiť zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny (ako osoba činná pre zločineckú skupinu) podľa § 296 Trestného zákona a obzvlášť závažného zločinu vydierania, ktorého sa mal dopustiť ako člen zločineckej skupiny.

Obvinený mal byť v zmysle obvinenia minimálne od roku 2006 osobou činnou pre zločineckú skupinu, pričom táto jeho činnosť v prospech skupiny mala byť maskovaná poskytovaním právnych služieb z jeho strany členom skupiny, proti ktorým bolo vedené trestné konanie v ovplyvňovaní členov skupiny a usmerňovania ich postoja počas trestného konania tým spôsobom, aby nedošlo k ohrozeniu osôb patriacich do riadiaco-rozhodovacej a riadiaco-výkonnej zložky skupiny, ako aj samotného spoločenstva, pričom za túto činnosť bol odmeňovaný z finančných prostriedkov plynúcich zo spoločenstva a jednotliví členovia za poskytované právne služby z jeho strany žiadnu sumu neuhrádzali.

Tieto ako aj ďalšie skutočnosti mali potvrdzovať výpovede svedkov, resp. spoluobvinených.

Podľa obvineného jeho obvinenie a väzobné dôvody sú všeobecné, nekonkrétne, neurčité, založené na výpovediach spolupracujúcich osôb, navyše výpovediach, ktoré ani v najhoršom prípade nepreukazujú dôvodnosť právnej kvalifikácie minimálne trestného činu vydierania a členstva v zločineckej skupine. Z toho dôvodu obvinený žiadal predloženie konkrétnych trestných spisov a namietal jednotlivé obvinenia, a to predovšetkým tie najzávažnejšie, že mal postupovať v rozpore so záujmami klientov, že mal chrániť iných členov skupiny na úkor svojich klientov a že mal ovplyvňovať výsledok trestných konaní.

Tiež žiadal, aby súd uviedol presvedčivé dôvody, ktoré z hľadiska hmotnoprávnej kvalifikácie konania obvineného odlišujú jeho konanie od konania ostatných advokátov zastupujúcich údajných členov skupiny v rovnakom období v rovnakých trestných veciach, uviedol, či doterajšie vykonanie viac ako stovky výsluchov svedkov a obvinených a viac ako 8 mesiacov trvajúce vyšetrovanie malo alebo nemalo vplyv na oslabenie dôvodov kolúznej väzby a v čom vidí súd reálnu obavu z ovplyvňovania, ktorých konkrétnych osôb, uviedol konkrétne okolnosti vedúce súd k obave z pokračovania v trestnej činnosti, konkrétne akej trestnej činnosti.

Obvinený ďalej v ústavnej sťažnosti uvádza, že už v čase vznesenia obvinenia (a ani po 9 mesiacoch vyšetrovania) nebol vykonaný jediný dôkaz, ktorý by ho usvedčoval z naplnenia skutkovej podstaty trestného činu vydierania, a to použitia násilia, hrozby násilia alebo inej ťažkej ujmy.

Zaujímavosťou je, že obvinený, v postavení sťažovateľa pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v záverečnej reči vyzval súd, aby svojím rozhodnutím nastavil mantinely pre väzobné stíhanie.


Ako súd dôvodil nutnosť zotrvania obvineného v kolúznej väzbe?

Dôvod kolúznej väzby videl sudca pre prípravné konanie hlavne v tom, že samotná trestná činnosť, ktorá je obvinenému kladená za vinu, má kolúzny charakter a vznikla potreba opätovného vypočutia svedkov po vznesení obvinenia (bez špecifikácie mien konkrétnych svedkov), pričom konkrétne zdôraznil potrebu výsluchu istého svedka, ktorý bol v predmetnom náleze anonymizovaný. Poukázal na praktiky zločineckej skupiny, z ktorých má hroziť reálna obava pôsobenia najmä na spolupracujúcich svedkov alebo spolupracujúcich obvinených a iných svedkov, ktorí by mohli obvinených z trestnej činnosti usvedčovať (opäť bez odkazu na mená konkrétnych svedkov).


Ako rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky?

Ústavný súd Slovenskej republiky uznal porušenie práva obvineného – sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd pripomenul svoje staršie rozhodnutie, v zmysle ktorého v prípade dlhšie trvajúcej väzby pre oprávnenosť jej ďalšieho trvania musia byť splnené štyri podmienky. Po formálnej stránke musí existovať uznesenie o vznesení obvinenia, po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, pre ktorý je vznesené obvinenie, musí existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku a napokon musí byť splnená podmienka, aby orgány činné v trestnom konaní vo veci samej postupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Ústavný súd poukázal na judikatúru ESĽP (Európsky súd pre ľudské práva), podľa ktorej čím dlhšie väzba trvá, tým súdy musia vyžadovať silnejšie dôvody na ďalšie jej trvanie, pretože postupom času prevažuje prezumpcia neviny a dôležitosť osobnej slobody nad záujmami štátu vyšetriť trestnú činnosť, a postaviť obvineného pred súd, potom Ústavný súd uzatvára, že dôvody na väzbu (samotný charakter trestnej činnosti), tak ako ich prezentovali Špecializovaný súd a Najvyšší súd vo svojich uzneseniach, sú nedostatočné a zasahujú do práva sťažovateľa na osobnú slobodu.

Ústavný súd odkázal na svoju judikatúru a judikatúru ESĽP, podľa ktorej obvinená osoba má oprávnenie na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň z uvedeného vyplýva aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy. Poslednú časť predošlej vety Ústavný súd vo svojom rozhodnutí zopakoval dovedna trikrát.


Čo rozhodnutie Ústavného súdu prinesie do budúcna?

Ústavný súd splnil výzvu obvineného a mantinely pre kolúznu väzbu nastavil. Uznal možnosť vzatia obvinených do väzby, v prípade podozrenia zo spáchania trestnej činnosti skupinovým a organizovaným spôsobom, avšak zdôraznil, že pri rozhodovaní o predĺžení kolúznej väzby v takýchto prípadoch, je nutné starostlivo posudzovať nielen trvanie dôvodov väzby, ale aj trvanie existencie podozrenia zo spáchania trestnej činnosti. Plynutím času stráveného obvineným vo väzbe dôvod kolúznej väzby, spočívajúci v samotnom charaktere trestnej činnosti, z ktorej je podozrivý, oslabuje a do popredia sa dostáva prezumpcia neviny. V prípade nutnosti predĺženia lehoty kolúznej väzby musí súd spoľahlivo a vyčerpávajúco vysvetliť nielen dôvody samotnej väzby, ale musí tiež vysvetliť na základe akých dôkazov nadobudol kvalifikované podozrenie, že obvinený spáchal za vinu mu kladený skutok. Samotné zopakovanie dôvodu kolúznej väzby, spočívajúcom v samotnom charaktere trestnej činnosti, ktorej sa mal obvinený dopustiť, už pri predlžovaní väzby nestačí.

Predmetný nález Ústavného súdu má potenciál usmerniť rozhodovaciu prax všeobecných súdov vo veciach týkajúcich sa kolúznej väzby, ktorá je v čase momentálnych spoločenských udalostiach rezonujúcou témou v spoločnosti. Nález pripomína všeobecným súdom ich povinnosť starostlivo posudzovať dôvodnosť trvania kolúznej väzby v prípadoch, keď kolúzna väzba trvá už dlhší čas nielen z pohľadu dôvodnosti samotnej väzby, ale aj z pohľadu existencie kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku. Samotný argument, v zmysle ktorého má byť ťažisko dokazovania viny obvineného prenesené na súd po podaní obžaloby, nestačí.


Obiter dictum

Zaujímavosťou celej vyššie načrtnutej kauzy je aj skutočnosť, že okrem obvyklých účastníkov konania pred Ústavným súdom sa k veci vyjadrila ako amicus curiae aj Slovenská advokátska komora a na základe požiadavky Ústavného súdu aj špeciálny prokurátor v roli antagonistu Slovenskej advokátskej komory, ktorú vykonával v záujme vyváženia právnického diskurzu.

Slovenská advokátska komora vo svojom vyjadrení tvrdí, že trestnoprávna kvalifikácia niektorých skutkov, z ktorých je sťažovateľ obvinený, znižuje efektivitu poskytovanej právnej pomoci klientom počas trestného konania, pretože sa obvinenie týka obsahu právnej pomoci. Je toho názoru, že obsah právneho poradenstva je podmienkou vylučujúcou protiprávnosť konania podľa § 28 ods. 1 Trestného zákona. Ďalej uvádza, že zákaz poradenstva smerujúceho k popretiu viny likviduje rovnosť zbraní, pričom akcentuje snahu advokáta chrániť svojho klienta, ktorý môže spočívať v sťažení orgánom činných v trestnom konaní vyšetriť skutok alebo potrestať páchateľa. Orgány činné v trestnom konaní nemôžu posudzovať kvalifikovanosť právnej služby, čo by v prípade, že by k tomu dochádzalo, mohlo viesť až k strachu advokátov poskytovať právne služby v trestnom konaní. Advokát nemá podľa komory povinnosť zisťovať materiálnu pravdu skutku. Komora vyzvala súd, aby aspekty súdnej ochrany práva posúdil aj v kontexte pôsobenia advokátov v trestnom konaní.

Špeciálny prokurátor na margo vyjadrenia Slovenskej advokátskej komory argumentuje nasledovne:

„V predmetnej písomnosti síce SAK má minimálne navonok snahu pôsobiť ako orgán záujmovej samosprávy, ktorý rešpektuje výkon vecnej pôsobnosti orgánov štátnej moci, predovšetkým súdov, avšak zo samotného obsahu je evidentné, že si neobjektívnym až nekritickým spôsobom osvojuje jednotlivé obhajobné tvrdenia obvineného . Je minimálne pozoruhodné, že SAK sa iniciatívne a bez akéhokoľvek bližšieho oboznámenia s obsahom rozsiahleho spisového materiálu, ale predovšetkým bez poznania obsahu doposiaľ vykonaných dôkazov svedčiacich v neprospech , vyjadruje k skutkovým okolnostiam a ich právnemu posudzovaniu v trestnej veci menovaného. Takéto konanie je v naznačenom kontexte logicky vysvetliteľné jedine tým, že spomínaná inštitúcia záujmovej samosprávy si bez bližšieho 8 poznania rozhodujúcich faktov bráni svojho člena (advokáta), a to najmä preto, že trestná činnosť, ktorá sa obvinenému kladie za vinu, je úzko prepojená s výkonom jeho advokátskej činnosti, za ktorú sa aj obvinený snaží zakryť svoje protiprávne konanie. Uvedené prejavy a vstup SAK aj do konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, kde v samotnom obsahu nesúvisle, ale najmä vytrhnutím určitých skutočností z celého kontextu - poukazom na to, že orgány činné v trestnom konaní nechápu pracovnú náplň trestných advokátov (obhajcov) - evokuje značnú účelovosť postupu danej inštitúcie, ako aj jej zjavnú zaujatosť.“

Záverom predmetného nálezu sa predmetnej problematiky dotýka aj samotný Ústavný súd, a to konkrétne v bode 64. nálezu:

Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na to, že sa nemohol dopustiť trestnej činnosti z dôvodu, že išlo iba o výkon činnosti advokáta, k tomuto Ústavný súd dodáva, že advokát zabezpečuje základné právo na právnu pomoc vrátane obhajoby v trestnom konaní v prospech svojich klientov. Podobne ako ESĽP aj Ústavný súd je toho názoru, že väzobné stíhanie osôb, ktoré pôsobia v oblasti práva (sudcovia, prokurátori, advokáti), musí byť podrobené najprísnejšiemu posúdeniu (napr. rozsudok ESĽP zo 16. 4. 2019 vo veci Alparslan Altay c. Turecko, sťažnosť č. 12778/17 vo vzťahu k sudcom). V prípade advokátov je v hre totiž nielen výkon slobodnej profesie advokáta, ale každé trestné stíhanie advokáta súvisiace s výkonom jeho profesie v sebe obsahuje aj mraziaci účinok pre ostatných advokátov poskytovať túto pomoc v prospech klienta, a tým oslabuje dôveru v právny štát. Advokáti hrajú kľúčovú úlohu v rámci súdnej moci, pretože vystupujú ako sprostredkovatelia medzi spoločnosťou (klientami, ktorých zastupujú) a súdom. Ich úlohou je zaisťovať dôveru medzi spoločnosťou a súdmi, čím je táto úloha nenahraditeľná v demokracii a v právnom štáte (por. rozsudok ESĽP vo veci Francois c. Francúzsko, sťažnosť č. 26690/11, bod 51 a tam cit. case-law). 16 Preto je pri trestnom stíhaní advokátov, resp. ich väzobnom stíhaní, nutné postupovať s najvyššou mierou opatrnosti.


Pokuta za parkovanie od obce? Po novom áno.


A teraz niečo z iného súdka. Ako na svojej webovej stránke informuje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, mestá a obce už od 1. mája 2021 môžu sankcionovať držiteľov vozidiel za porušenie zákazu zastavenia a státia. Môžu zasielať rozkazy s pokutou priamo na adresu držiteľa vozidla bez nutnosti prejednávať toto porušenie osobne s vodičom. Túto možnosť mal doteraz len Policajný zbor Slovenskej republiky.

Mestá a obce môžu pri pokutovaní priestupku využiť voči držiteľovi vozidla objektívnu zodpovednosť. Nebude teda potrebné dokazovať zo strany samosprávy, že držiteľ vozidla priestupok aj osobne spáchal.

Je tomu tak preto, lebo doterajšie využívanie subjektívnej zodpovednosti bolo technicky a personálne náročné, a to ako pre samosprávu tak aj pre samotného vodiča, ktorý dostal tzv. papuču a následne musel čakať na príchod hliadky obecnej polície, s ktorou bolo nutné vec na mieste riešiť.

Namiesto vyššie uvedeného a mnohým vodičom notoricky známeho postupu obecnej polície bude obecná polícia využívať dokumentáciu porušenia povinnosti prostredníctvom technických prostriedkov. Následne bude obecná polícia oprávnené vydať rozkaz o pokute, prijať a vybaviť prípadné podanie odporu a rozhodovať v konaní o správnom delikte po podaní odporu. Odvolacie konanie proti rozhodnutiu obce vydanom po podaní odporu proti rozkazu bude viesť príslušný orgán Policajného zboru.

Ako na svojej webovej stránke informuje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, výška sankcie v tomto režime je pevne daná zákonom sumou 78 eur. Ak držiteľ pokutu uhradí do 15 dní od doručenia rozkazu, stačí, že uhradí dve tretiny z tejto sumy, teda 52 eur. Za neoprávnené parkovanie na mieste vyhradenom pre osoby so zdravotným postihnutím (ako aj na železničnom priecestí, v podjazde a v tuneli a vo vzdialenosti kratšej ako 15 m pred a za nimi) sankcia 198 eur, z nej dve tretiny sú 132 eur.

Pokuty za nesprávne zastavenie a státie v blokovom konaní (čo je max. 50 eur, resp. max. 150 eur za parkovanie na mieste pre osoby so zdravotným postihnutím) a v riadnom konaní (čo je max. 100 eur, resp. 60 až 300 eur a zákaz činnosti do 2 r. za parkovanie na mieste pre osoby so zdravotným postihnutím) ani možnosť použiť „papuču" sa v tejto súvislosti nemenili. (Obecná polícia môže prejednať priestupok vodiča iba v blokovom konaní, v riadnom konaní je to iba v právomoci Policajného zboru.)


Čo to znamená pre obyvateľov jednotlivých obcí?

Podľa názoru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, obyvatelia jednotlivých obcí tým, že obce budú účinne (jednoduchšie, rýchlejšie, hospodárnejšie, elektronicky – oproti vyvodzovaniu subjektívnej zodpovednosti vodiča) bojovať s porušovateľmi pravidiel cestnej premávky (prostredníctvom držiteľov vozidiel), tak získajú vyššiu mieru komfortnosti a bezpečnosti na cestách v obci.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky pripravilo pre obce prehľadné manuály uľahčujúce obciam oboznámenie sa s novou úpravou, ako aj šablónu rozkazu obce o uložení pokuty, to všetko k dispozícií na https://www.minv.sk/?objektivna-zodpovednost-realizovana-obcou.

Z predmetného manuálu vyberáme najmä nižšie uvedenú prehľadnú tabuľku ozrejmujúcu výhody a nevýhody nového prístupu k pokutovaniu vodičov a držiteľov vozidiel za nesprávne parkovanie.


Pokuta za parkovanie od obcepng