Legal News 05/2021


Sčítanie obyvateľstva


Čo sa deje?

Čitateľom určite neuniklo, že od 15. februára do 31. marca 2021 prebieha na celom území Slovenska sčítanie obyvateľstva. Sčítanie obyvateľstva, celým názvom Sčítanie obyvateľov, domov a bytov je známe aj ako populačný cenzus či súpis obyvateľstva a po prvýkrát sa uskutočnilo vo Švédsku v roku 1748. Na území dnešného Slovenska tomu tak bolo len dve dekády neskôr, v roku 1784 v rámci tzv. „súpisov“ obyvateľov. Prvé moderné sčítanie sa uskutočnilo koncom 19. storočia, pre úplnosť historického okienka spomenieme aj posledné spoločné československé sčítanie, ktoré sa konalo v roku 1991. Od tohto dátumu je predpokladaná periodicita sčítania každých 10 rokov – a na rok 2021 pripadlo ďalšie, v poradí tretie, sčítanie.

Nejde pritom o svojvoľné rozhodnutie štátu. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 763/2008 totiž definuje pravidelnosť a rámec informácií, ktoré Európska komisia v zastúpení Eurostatu, jej štatistického úradu, vyžaduje. Okrem toho, zákonný základ pre sčítanie obyvateľstva v podmienkach Slovenskej republiky predstavuje zákon č. 223/2019 Z. z., o sčítaní obyvateľov, domov a bytov v roku 2021 v platnom znení. Ten po prvýkrát vymedzuje formu sčítania v elektronickej podobe, kde explicitne označuje sčítací formulár ako „elektronický formulár slúžiaci na štatistický účel, prostredníctvom ktorého sa zaznamenávajú a zisťujú údaje.“

Zoznam vyžadovaných otázok možno taktiež nájsť v Zbierke zákonov, kde Štatistický úrad ustanovuje rozsah otázok, ktorých odpoveď sčítací formulár vyžaduje. Ide o informácie o sčítavanej osobe a jej obydlí, pričom je potrebné zdôrazniť, že sa vyžaduje zadávať údaje k 1. januáru 2021.


Prečo je to dôležité?

Ide o významný medzník z hľadiska zapojenia technológií do chodu štátu a aj vďaka elektronickému sčítaniu sa Slovensko posúva do moderného sveta.

Na druhej strane, pre zabezpečenie úplnosti a kompletnosti údajov bolo potrebné aj v tomto smere vytvoriť rámec donucovacích prostriedkov, a to prostredníctvom pokút. Sčítanie je pre obyvateľov povinné. Z etymologického hľadiska je povinnosť niečo, „čo sa musí vykonať, nevyhnutnosť niečo splniť,“ preto aj samotný zákon upravujúci sčítanie obyvateľstva definuje rozsah správnych deliktov, ktorých sa môžu občania dopustiť a v nasledovnom paragrafe ustanovuje aj príslušné sankcie. Pre bežného občana to teda znamená, že ak nesčíta seba, či svoje dieťa, až do dvoch rokov od zistenia porušenia tejto povinnosti mu môže byť uložená pokuta, a to vo výške 25 až 250 eur. Táto suma následne poputuje do štátneho rozpočtu; v prípade, ak ju uloží obec, do rozpočtu obce. Najmä v prípade prvého spomínaného ale nepôjde o veľký príspevok – štátny rozpočet, schválený Národnou radou v decembri minulého roku na sumu viac ako 15 miliárd eur, poskytne obciam vykonávajúcim sčítanie dotácie. Rovnako tak budú zo štátneho rozpočtu financovaní aj asistenti sčítania, či primátori miest, to všetko vo výške určenej opatrením Štatistického úradu.


Čo bude nasledovať?

Údaje poskytnuté občanmi počas sčítania obyvateľstva vyhodnocuje Štatistický úrad a jeho výsledky majú prispieť ku skvalitneniu života. Význam tak súkromných údajov, aké o sebe občania poskytujú, má dve základné roviny. Tou prvou je vytvorenie základu pre predikciu demografického vývoja v štáte, druhou je vytvorenie základného rámca aktuálnych informácií, ktoré budú využité pri plánovaní ďalších krokov štátnych orgánov. Zo štatistík bude môcť napríklad Ministerstvo dopravy a výstavby vyhodnotiť, kde je najväčšia hustota obyvateľstva a na základe toho vybudovať (alebo pokúsiť sa o začatie budovania) cestnej infraštruktúry, ktorá môže aktuálne absentovať. Dôležité je tiež rozmiestnenie škôl, zdravotníckych zariadení, či služieb pre seniorov, pričom budovanie takýchto inštitúcií si tiež vyžaduje zásah štátu – a ten musí byť podložený relevantnými dátami, ktoré je možné získať jedine cestou celonárodného sčítania.

Občania sa ale nemusia báť, že informácie, ktoré o sebe poskytnú, budú akýmkoľvek spôsobom zneužité. Každý, kto sa počas sčítania oboznámi so štatistickými údajmi, bude viazaný povinnosťou mlčanlivosti. Informácie budú sprístupňované len na výslovnú žiadosť, a to tiež len tie, ktoré nemajú dôverný charakter.

#scitanieobyvatelov #scitanieobyvatelstva #scitanie2021 #sodb2021 #zákon #legislatíva #statistickyurad #statistiky #gdpr #pokuta #pokuty #technologie #spravnepravo #spravnydelikt


Zmeny v oblasti stravovacích poukážok


Čo sa deje?

Zabezpečovanie stravovania zamestnancov patrí podľa Zákonníka práce k jednej z hlavných povinností zamestnávateľa. Aktuálne je výška stravného na zamestnanca podľa opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny rozdelená do troch kategórií. V prípade vykonávania práce v rozsahu 5 až 12 hodín ide o 5,10 eur, v rozsahu 12 až 18 hodín 7,60 eur a v prípade viac hodín by mal zamestnávateľ vyplácať 11,60 eur na deň.

Aj napriek takto výslovne ustanovenému záväznému opatreniu v súčasnosti panuje všeobecná predstava o tom, že stravovacie poukážky – gastrolístky alebo ľudovo povedané „gastráče“ sú akýmsi bonusom ku mzde. V skutočnosti ale zamestnanec zo svojej výplaty hradí až 45% z celkovej sumy gastrolístka, ktorá je vytlačená na prednej strane; podľa Zákonníka práce totiž zamestnávateľ môže uhrádzať najviac 55%. Okrem toho zamestnávateľ vypláca firme, ktorá ho vydáva, čiastku upravenú zákonom vo výške maximálne 3% z hodnoty lístka.


Prečo je to dôležité?

Keďže stravovacie poukážky explicitne spomínal Zákonník práce, štát takto de facto vytváral monopol. Už v roku 2016 vydal Protimonopolný úrad Slovenskej republiky rozhodnutie, v ktorom sa ostro vyhradil proti konaniu niektorých firiem poskytujúcich gastrolístky pre porušenie pravidiel hospodárskej súťaže a predmetným firmám uložil pokutu vo výške viac ako 3 milióny eur. Kritické hlasy voči stravovacím poukážkam sa ale ozývali aj v radách bežných ľudí, zamestnancov, zamestnávateľov, a dokonca aj podnikov či reštaurácií. Ako už bolo spomenuté, zamestnávateľ hradí „gastrolístkovej firme“ poplatok vo výške najviac 3% hodnoty poukážky; žiadne podobné ustanovenie ale vo vzťahu k poplatkom medzi gastrofirmou a reštauráciou, podnikom či supermarketom, neexistuje.

Pre lepšiu ilustráciu problému uvedieme príklad – ak zamestnanec zaplatí za svoju stravu v reštaurácii lístkom v hodnote 4 eur, reštaurácia bude musieť „gastrolístkovej firme“ z tejto sumy zaplatiť ďalšiu čiastku. A keďže žiadny zákon neustanovuje hranice provízií, percentuálna hodnota sa líši od vyjednávacej sily podniku. V niektorých prípadoch to predstavovalo hodnotu až 80% z celkovej sumy. Slovami Protimonopolného úradu: „(...) majiteľ reštauračného zariadenia musí pri preplatení stravovacích poukážok za hotovosť zaplatiť emitentovi stravovacích poukážok províziu až vo výške 80,00% zo súčtu nominálnych hodnôt všetkých stravovacích poukážok prijatých reštauračným zariadením), v prípade obchodných reťazcov sa maximálna výška provízie na výstupe pohybuje tesne nad 5,50.“


Čo bude nasledovať?

Počas poslednej, 23. schôdze Národnej rady bola schválená novela Zákonníka práce. Podľa nej si budú môcť zamestnanci vybrať, akú formu príspevku na stravovanie budú od zamestnávateľa vyžadovať v prípade, ak by im nedokázal zabezpečiť stravovanie prostredníctvom stravovacieho zariadenia. Táto zmena bude smerovať nielen k lepšiemu postaveniu zamestnancov, ale zároveň oslabí aj silu monopolu, ktorý si firmy poskytujúce gastrolístky pod rúškom doteraz platných ustanovení vybudovali.

Účinnosť novela nadobudne 1. marca 2021 a od tohto dňa budeme s napätím sledovať, aký vývoj bude nasledovať.

#gastrolistky #stravnelistky #gastrace #stravenky #stravovaciepoukazky #stravovaniezamestnancov #novela #zakonnikprace #parlament #narodnarada #protimonopolnyurad #zamestnanec #zamestnavatel #praca #podnik #podnikatel


Ústavný súd ČR a zákaz maloobchodného predaja


Čo sa deje?

Aj Česká republika, podobne ako Slovensko, prijala na potlačenie pandémie choroby COVID-19 rázne opatrenia vyvolávajúce otázniky v rôznych spoločenských kruhoch. Túto debatu posunul o úroveň vyššie český Ústavný súd dňa 22. februára 2021, kedy publikoval nesmierne zaujímavý nález vo veci opatrení, ktoré zakazovali maloobchodný predaj a poskytovanie služieb. Vláda Českej republiky totiž, podobne ako na Slovensku, prijala uznesenia v rôznych zneniach, všetky s cieľom potlačiť šírenie koronavírusu. V tomto náleze sa prejednával návrh šesťdesiatich troch senátorov, ktorí namietali ústavnosť uznesení českej vlády z novembra 2020, medziiným aj uznesenie o zákaze predaja v maloobchodoch a poskytovanie služieb. Súd na tridsiatich piatich stranách nálezu analyzoval práve tento problém a vo finále judikoval, že zásah nie je v súlade s českou ústavou a napadnuté ustanovenia zrušil.


Prečo je to dôležité?

Ako už bolo spomínané, českú situáciu možno v mnohom aplikovať na tú slovenskú – rovnako ako opatrenia, v poslednej dobe čísla nakazených a aj spoločenská situácia, sú podobné. Legitimitou a legalitou opatrení sa zaoberajú nielen politici, ale aj ústavní právnici. Nenapomáha tomu ani spoločenská situácia stupňujúca sa priamo úmerne s počtami nakazených a v tejto pomyselnej rovnici figuruje aj premenná vo forme podnikov, ktoré súčasné opatrenia položili tak povediac na kolená; je otázkou času, kedy sa slovenský Ústavný súd bude zaoberať podobným prípadom. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o bezprecedentnú situáciu a súdy nedisponujú obdobnou judikatúrou, v argumentačnej rovine bude potrebné uplatňovať komparáciu, teda porovnávanie rozhodovacej činnosti v zahraničí. Práve preberaný nález poskytuje široký priestor na štúdium v oblasti diskusie ohľadom ústavnosti, resp. neústavnosti opatrení.

Významným argumentom Ústavného súdu ČR je skutočnosť, že vláda zvolila „(...) řešení spočívající v paušálním zákazu veškerého maloobchodního prodeje a poskytování služeb v provozovnách, přičemž současně stanovila velké množství výjimek, připomínající až „telefonní seznam“ (celkem 36). Základním deficitem tohoto postupu je však okolnost, že z žádného relevantního zdroje není patrné, na základě čeho vláda dospěla právě k tomuto řešení. Ani praktická nejistota a nedostatek perfektních informací neznamenají, že vláda může učinit „cokoliv“ a spoléhat se přitom pouze na instinkt či politický kompromis.“

Právny názor súdu sa tiež dotkol oblasti akejsi legitimity opatrení; podľa neho je zlý už samotný spôsob, akým vláda predaj tovaru a služieb obmedzila. Podľa internetovej správy súdu k predmetnému nálezu totiž právnym predpisom nie je možné všeobecne a neodôvodnene zakázať „všetko“ a potom len pomocou výnimiek spätne povoľovať tie-ktoré oblasti, ktoré sa jej, takpovediac, hodia.


Čo bude nasledovať?

Sám Ústavný súd ČR v závere nálezu konštatoval, že si je vedomý mimoriadnej situácie vyplývajúcej z núdzového stavu a na právne predpisy tak prirodzene nemôže klásť nároky, aké by si vyžadovala bežná situácia. To ale nemôže byť v žiadnom prípade ospravedlnením, už vôbec nie ústavného orgánu so širokými právomocami, ktorý ovplyvňuje každodenný život.

Istý manévrovací priestor ponúka právny názor súdu, podľa ktorého je problematickým skôr spôsob, proces a nedostatočné vysvetlenie svojho počínania: „Ústavní soud proto činí závěr, že za situace, kdy vláda využije možnosti omezit základní práva nebo svobody krizovým opatřením a uložit jeho adresátům povinnosti, musí být schopna své opatření také řádně odůvodnit, aby bylo zjevné, že její rozhodování nebylo libovolné či nahodilé. To konkrétně znamená, že by měly být (přinejmenším) dostupné informace, na základě kterých vláda v těchto případech rozhoduje, a tyto informace musí být následně přezkoumatelné v řízení před Ústavním soudem.“

Na druhej strane, aby sme ilustrovali spoločenské nálady a postoje českých súdov k vládnym opatreniam, môžeme uviesť aj rozsudok Mestského súdu v Prahe zo dňa 23. februára 2021, v ktorom súd zrušil dištančnú výučbu a pražskému gymnázium nariadil prezenčnú výučbu; učinil tak na základe správnej žaloby podanej študentom školy.

Pre úplnosť informácií je však potrebné zdôrazniť, že povestným kameňom úrazu bola najmä procesná, formálna stránka veci a skutočnosť, že vydané opatrenia bolo v oboch spomínaných prípadoch možné dosiahnuť prijateľnejšou, menej invazívnou, jednoduchšou a najmä podloženou a riadne odôvodnenou cestou. Hoci na prvý pohľad išlo v oboch prípadoch o spor vecný, faktický, kľúčovú úlohu zohrali základné práva a slobody a ich potláčanie. Na záver si dovolíme zacitovať jeden z posledných bodov nálezu: „(...) odůvodnění přitom není jen nezbytným podkladem pro přezkum prováděný Ústavním soudem, nýbrž také pro společenskou akceptaci a tedy i legitimitu krizových opatření. (...) Ústavní systém České republiky je založen na primátu jednotlivce před státem a navazuje tak konzistentně na učení o společenské smlouvě. Tomuto pojetí je však bytostně cizí postup, kdy exekutivní orgán vydává opatření velmi zásadně zasahující do základních práv těchto jednotlivců, aniž by přitom byla tato opatření řádně a racionálně odůvodněna. V takovém případě totiž pochopitelně klesá i jejich legitimita a ochota je důsledně akceptovat občany.“

#maloobchodnypredaj #maloobchod #obchody #zatvoreneobchody #zatvorenieobchodov #otvoreneobchody #otvorenieobchodov #covid #covid19 #zakladneprava #ludskeprava #opatrenia #pandemickeopatrenia #odovodnenie #odovodnenierozhodnutia


Zmena inštitútu vydržania


Čo sa deje?

O inštitúte vydržania sme hovorili už v pravidelnej rubrike Na slovíčko, na našej facebookovej stránke. Ide o inštitút, ktorého funkciou je „umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“, ako to ešte v roku 2011 judikoval Najvyšší súd. Využíva sa vtedy, keď je potrebné uviesť dlhodobý faktický stav pozemku do súladu so stavom právnym. V skratke, ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na vec, ktorá osobe nepatrí, no stará sa o ňu. Aktuálne inštitút vydržania upravuje Občiansky zákonník v § 134, samotné osvedčenie o vydržaní vyhotovoval notár. Pozemok mohol byť nadobudnutý vydržaním po desiatich (10) rokoch dobromyseľnej držby.


Prečo je to dôležité?

O začatí konania o potvrdení vydržania rozhodoval notár, ďalší krok pozostával len z formálneho posúdenia žiadosti katastrálnym úradom. Posudzovanie právneho stavu veci teda ležalo výlučne na pleciach notára, čo sa spájalo, najmä koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia, s mnohými zneužitiami tohto inštitútu. Z tohto dôvodu predložilo Ministerstvo spravodlivosti vládny návrh zákona, ktorého cieľom má byť zmena spôsobu vydržania práve z dôvodu častého obchádzania zákona niektorými notármi.


Čo bude nasledovať?

Návrh zmeny v inštitúte vydržania bol schválený 27. januára 2021 poslancami Národnej rady. Najväčším rozdielom oproti predchádzajúcej právnej úprave je systematické zaradenie do právneho poriadku, úprava sa nachádza v Civilnom mimosporovom poriadku. Po novom sa konanie o vydržaní presúva na súdy, čím podstatne zasahuje do predchádzajúcej (ešte dnes platnej) legislatívy.

Podľa novej právnej úpravy bude konanie o potvrdení vydržania začínať na návrh, ktorý podá navrhovateľ miestne príslušnému súdu. Ten sa bude určovať podľa toho, v akom obvode sa nachádza nehnuteľnosť; konanie o potvrdení vydržania teda nezačína ex offo, ale podľa zásady vigilantibus iura, právo patrí bdelým. Následne súd preskúma, či navrhovateľ dostatočne osvedčil nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, resp. právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním.

Okrem už spomínaného je novinkou aj ustanovenie o vyzývacom uznesení vo veci. Ministerstvo spravodlivosti ho vo svojej dôvodovej správe označuje ako krok k zabezpečeniu právnej istoty a v praxi bude znamenať povinnosť súdu vydať uznesenie, v ktorom súd vyzve na uplatnenie námietok proti vydaniu uznesenia o potvrdení vydržania. Zároveň, ten, kto má na liste vlastníctva zapísané vlastnícke právo alebo iné vecné právo k nehnuteľnosti, má dostať vyzývacie uznesenie do vlastných rúk a bude účastníkom navrhovaného konania. Lehota na uplatnenie námietok voči vydržaniu nebude môcť byť kratšia než pol roka a ak budú podané námietky odôvodnené, súd návrh na potvrdenie vydržania zamietne. Tieto opatrenia majú vo výsledku vytvoriť stav, v ktorom sa súdy vyhnú rýchlym a netransparentným rozhodnutiam, ktoré môžu potenciálne priznávať vlastníctvo aj neoprávneným osobám.

Predkladateľ, okrem už spomínaných benefitov v podobe zaručenia silnejšej právnej povahy inštitútu, predpokladá pozitívny vplyv na rozpočet verejnej správy, negatívny vplyv na podnikateľské prostredie a pozitívne sociálne vplyvy.

Novela nadobudne účinnosť 1. mája 2021.

#vydrzanie #osvedcenieovydrzani #notar #sud #sudnictvo #korupcia #novela #cmp #obcianskyzakonnik #institutvydrzania #navrh #narodnarada #vlastnik #vlastnictvo #pozemok #pozemky #nadobudnutievlastnictva #drzba


BONUS: Bude sa meniť inštitút väzby?


Najmä počas posledných týždňov možno pozorovať živelnú debatu o inštitúte Trestného poriadku – o väzbe. Väzba predstavuje procesný prostriedok zabezpečenia obvineného, aby sa zamedzilo jeho prípadnému ovplyvňovaniu svedkov (vtedy hovoríme o kolúznej väzbe), úteku (známa ako úteková väzba), alebo prípadnému pokračovaniu v trestnej činnosti či dokonaniu činu (preventívna väzba). Ide teda iba o dočasné pozbavenie osobnej slobody obvineného, ktorý upravuje Trestný poriadok. Laická verejnosť si ju často mýli s trestom odňatia slobody – úkonom, ktorý sa týka už právoplatne odsúdeného, ktorý predstavuje tzv. ultima ratio, krajné riešenie.

Podľa časti právnikov ale takúto funkciu začína plniť práve prvý spomínaný inštitút, väzba. Príde im prísna, niekedy nariadená neprimerane a nedôvodne. V tomto kontexte možno spomenúť článok dostupný na portáli Právne listy, týkajúci sa sudcu Ústavného súdu, člena jedného zo senátov, ktorý prejednával ústavnú sťažnosť sťažovateľa trestne stíhaného pre ekonomické trestné činy. Táto sťažnosť sa týkala prepustenia z väzby, sťažovateľ bol v čase jej podávania vo väzbe takmer druhým rokom a namietal, že rozhodnutia súdov o jeho väzba boli nepresvedčivé. Ústavný súd žalobu odmietol, avšak spomínaný sudca sa s názorom väčšiny nestotožnil a k uzneseniu pripojil disent: „(...) dôkazná situácia sa musí posilňovať, podozrenia verifikovať a nie je možné rozhodnutie o väzbe automaticky bez ďalšieho predlžovať. Rovnako potrebné postupom času skúmať aj eventuálnu možnosť nahradenia dôvodov väzby miernejšími prostriedkami (...) Kdesi za horizontom v tejto súvislosti vidím dokonca neprípustnú aplikáciu inštitútu v pochybnostiach v prospech väzby.“

Okrem tohto názoru sa stále kritickejšie k inštitútu väzby stavajú aj niektorí advokáti. Ako príklad možno uviesť vecne odlišný, no obsahovo zaujímavý, názor predsedu Slovenskej advokátskej komory, ktorý 27. januára 2021 poslal list Ministerstvu spravodlivosti s návrhom na zmenu Trestného poriadku. Taktiež apeluje na to, že väzba sa stále viac začína podobať na prostriedok zabezpečovacieho typu, ktorý má obvinených potrestať, bez ohľadu na ústavnú garanciu prezumpcie neviny.

Akýkoľvek názor na problematiku čitateľ má, pre úplnosť je potrebné dodať, že predtým, ako sa definitívne rozhodne prikloniť k akejkoľvek strane v tomto pomyselnom spore, je potrebné kriticky zvážiť všetky aspekty problému a zároveň si uvedomiť, ktorá zložka moci disponuje zákonodarnou silou – či legislatívna moc alebo justícia.

#vazba #koluznavazba #utekovavazba #preventivnavazba #sud #sudcovia #navrhy #kritika #kritickemyslenie #ultimaratio #institutvazby #zaujimavost #kontroverzia #trestnyporiadok #trestodnatiaslobody