Hĺbkový exkurz do základného imania obchodnej spoločnosti ... alebo čo sa bežne nedozviete

Náš kolega Martin Herczeg sa zaoberá obchodným právom aj mimo svojich pracovných povinností, a tak sa rozhodol detailne preskúmať inštitút základného imania a jeho úskalia. Svoje zistenia publikoval v odbornom časopise Corpus Delicti, ktorý vydáva European Law Students Association Trnava. Tento článok vám prinášame aj na našej webstránke a veríme, že vás obohatí.     


Úvod

V článku sa budeme venovať téme základné imanie obchodnej spoločnosti z teoretického hľadiska s demonštráciou na praktických príkladoch. Cieľom článku je hlbšie oboznámiť čitateľa s pojmom základné imanie a priblížiť mu jeho funkcie na podklade základnej odbornej literatúry, dostupnej judikatúry a relevantnej legislatívy. Na úvod si môžeme položiť otázky. Čo si predstavujeme pod pojmom základné imanie? Je to determinant podielu spoločníka v obchodnej spoločnosti? Alebo je to spôsob financovania? Či možno dokonca povedať, že má garančnú funkciu voči veriteľom obchodnej spoločnosti?

 

Pojem a charakteristika

Základné imanie (ďalej aj „imanie“) je pojem obchodnoprávny, konkrétnejšie pojem práva obchodných spoločností a jeho základnú definíciu nám poskytuje Obchodný zákonník (ďalej aj „ObZ“) ustanovením v § 58 ods. 1 znejúcim Základné imanie spoločnosti je peňažné vyjadrenie súhrnu peňažných i nepeňažných vkladov všetkých spoločníkov do spoločnosti.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky nám túto definíciu dotvára nasledovne Základné imanie na rozdiel od obchodného majetku je vo svojej podstate iba účtovnou veličinou, ktorá zväčša nezodpovedá reálnemu stavu majetku spoločnosti. Skutočná hodnota majetku spoločnosti závisí od výsledkov jej hospodárenia, teda môže byť vyššia alebo i nižšia ako základné imanie.“[1] Aktuálna odborná literatúra definuje základné imanie aj ako „fixné abstraktné číslo.“[2] Každá z definícii svojím spôsobom prispieva k dotvoreniu ucelenej predstavy o základnom imaní. Dôležitou informáciou však je, že základné imanie je vždy vyjadrené v peniazoch, aj keď nemusí byť v podobe peňazí vložené do obchodnej spoločnosti (ďalej aj „spoločnosť“). Pre úplnosť výkladu je potrebné uviesť, že v prípade ak sa vkladová povinnosť uskutočňuje prostredníctvom nepeňažného vkladu, musí byť tento predmet vkladu ocenený znaleckým posudkom a musí byť identifikovaný v spoločenskej zmluve; napríklad ak by chcel spoločník na účely vkladu použiť zlatú retiazku, jej hodnotu je potrebné vyčísliť odborným znaleckým posudkom a musí byť výslovne v zmluve uvedené, že táto retiazka plní vkladovú povinnosť. Ďalej v súvislosti so základným imaním tvoreným nepeňažným vkladom – nehnuteľnosťou je potrebné zdôrazniť, že súd pri zápise do obchodného registra má povinnosť skúmať či nehnuteľnosť môže byť prevedená do vlastníctva spoločnosti.[3] V neposlednom rade nepeňažný vklad môže predstavovať i pohľadávka, právo alebo iná majetková hodnota, ktorej hodnota sa dá určiť v peniazoch.[4]

Keď sme si definovali základné imanie, môžeme prejsť k obchodným spoločnostiam, ktoré ho obligatórne vytvárajú a zapisujú do obchodného registra, a sú to: spoločnosť s ručením obmedzeným (ďalej aj „s. r. o.“), akciová spoločnosť (ďalej aj „a. s.“) a jednoduchá spoločnosť na akcie (ďalej aj „j. s. a.“). Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť tvrdenie, že základné imanie je pojem týkajúci sa kapitálových spoločností resp. spoločností, ktoré povinne vytvárajú základné imanie. Okrem týchto spoločností je potrebné spomenúť, že vkladovú povinnosť majú aj komanditisti v obchodnej spoločnosti, ale v tomto prípade nehovoríme o základnom imaní.[5] Tento počiatočný vklad resp. základné imanie je povinne zapisované do obchodného registra, ako aj rozsah jeho splatenia. Rozsah splatenia je v súvislosti so základným imaním dôležitým faktorom, nakoľko nesplnenie vkladovej povinnosti spoločníkom spôsobuje v s. r. o. jeho ručenie za záväzky spoločnosti do výšky jeho nesplateného vkladu zapísaného do obchodného registra. Po splnení vkladovej povinnosti spoločník už za záväzky spoločnosti neručí, zodpovedá za ne len spoločnosť, a to celým svojim majetkom.  

Zápis obchodného imania do obchodného registra má pri vzniku obchodnej spoločnosti konštitutívny charakter, a teda akt zápisu predstavuje expressis verbis[6] vznik základného imania, čoho následkom spoločnosť nadobúda vlastnícke právo k vkladom spoločníkov.

Základné imanie má v súčasnosti stanovené i svoju obligatórne minimálnu hodnotu, ktorá sa líši v závislosti od právnej formy spoločnosti. V s. r. o. je obligatórne minimum 5000€, v a. s. 25 000€ a v j. s. a. suma predstavuje 1€. V zásade pre všetky tri právne formy spoločností platí, že hodnotu základného imania je možné zmeniť jedine prostredníctvom úpravy resp. zmeny spoločenskej zmluvy či stanov, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom uznesenia valného zhromaždenia.[7] Okrajovo možno dodať, že zvýšenie imania je procesne jednoduchší postup v porovnaní so znížením imania, pri ktorom je základnou podmienkou, že výsledné znížené imanie nesmie byť nižšie ako obligatórne minimum vyplývajúce ex lege.[8]


Základné imanie ako determinant účasti spoločníka na spoločnosti

V úvode sme spomínali pojem označený ako „determinant obchodného podielu v spoločnosti.“

Vo všeobecnosti v kapitálových spoločnostiach platí, že rozsah práv spoločníka sa určuje pomerom ich vkladu k základnému imaniu. V s. r. o. obchodný podiel upravuje ustanovenie v § 114 ods. 1 ObZ znejúce: Obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Jeho výška sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.“ V a. s. platí, že základné imanie je rozvrhnuté na určitý počet akcií s určitou menovitou hodnotou.[9] Uvedeným ustanovením základné imanie nadobúda špecifický atribút, a to determinácia rozsahu účasti spoločníkov na spoločnosti (podiel). Toto ustanovenie môžeme aplikovať na jednoduchý prípad. Ak základné imanie predstavuje celkovú hodnotu 5000€ a máme štyri osoby, ktoré všetky rovnakým napríklad peňažných vkladom v hodnote 1250€ vložia svoje vklady do spoločnosti, stanú sa rovnocennými spoločníkmi, a teda každý z nich získa ¼ (štvrtinový) podiel v spoločnosti. Nemožno však prehliadnuť dodatok „ak spoločenská zmluva neurčuje inak.“ Zákonodarca ponecháva explicitne dispozitívnym ustanovením možnosť spoločníkov dohodnúť si pomery obchodných podielov v spoločenskej zmluve, resp. stanovách odlišne, i keď by napríklad vklady spoločníkov predstavovali rovnakú sumu, ako sme demonštrovali na prípade. To znamená, že spoločníci sa v praxi môžu dohodnúť i spôsobom, že ak si základné imanie vyjadríme ako 8/8 (osem osmín), tak traja spoločníci môžu mať práva v rozsahu 1/8 základného imania a zvyšný spoločník bude disponovať právami ako s väčšinovým 5/8 podielom napriek tomu, že ich vklady sú peňažne rovnocenné.

 

Základné imanie ako spôsob financovania spoločnosti

Základné imanie patrí vo svojej podstate do vlastného imania obchodnej spoločnosti a je jeho prirodzenou funkciou slúžiť na financovanie spoločnosti. Spoločnosť môže byť financovaná okrem základného imania napríklad vkladmi do kapitálových fondov, prostredníctvom pôžičiek či dlhopisového financovania.[10] Fakt, že základné imanie má slúžiť ako spôsob financovania spoločnosti potvrdzuje i obchodnoprávna úprava, ktorá explicitne uvádza, že ešte pred vznikom obchodnej spoločnosti musí byť obligatórne splatená určitá hodnota základného imania v závislosti od právnej formy spoločnosti. Uvedené možno demonštrovať na s. r. o., v ktorej obligatórne minimálna hodnota imania predstavuje sumu 5000€. V takom prípade polovica predstavuje sumu 2500€, ktorá musí byť do spoločnosti vložená ešte pred jej vznikom. To má za následok, že imanie vznikne nielen de iure ale i de facto (v plnej alebo čiastočnej sume) v rovnakom čase, čo má za následok jeho okamžitú dostupnosť na financovanie spoločnosti bezprostredne po jej vzniku. Okrem iného je potrebné podotknúť, že operovanie práve so základným imaním sa priam očakáva najmä pri rozbiehaní podnikateľskej činnosti obchodnej spoločnosti.[11] Nie je to teda nedotknuteľná majetková veličina, ktorá musí byť prechovávaná v nedotknutom stave. V praxi to možno demonštrovať na jednoduchom príklade. Ak dvaja spoločníci založia s. r. o. so základným imaním v hodnote 5000€ a ich podnikateľským zámerom je mobilný predaj zmrzliny, pokojne môžu na zakúpenie špeciálne upravenej dodávky použiť financie predstavujúce základné imanie. Takouto kúpou sa z vlastných zdrojov financovania (základného imania) stáva majetok spoločnosti (dodávka). Z ekonomického hľadiska takýto akt predstavuje využitie zdrojov krytia majetku (pasív) spoločnosti na získanie majetku (aktív) spoločnosti. 

 

Základné imanie ako forma garancie plnenia záväzkov

V staršom korporačnom práve panoval názor, že základné imanie slúži aj ako istá forma garancie solventnosti v splácaní pohľadávok veriteľom. Uvedené bolo interpretované spôsobom, že základné imanie patrí do vlastného imania spoločnosti, ktoré je na strane pasív, a vzhľadom na jeho povahu bude slúžiť primárne na krytie záväzkov spoločnosti.

V modernom korporačnom práve je naopak presadzovaný názor, s prihliadnutím na obligatórne minimálnu sumu základného imania pri bežných obchodných spoločnostiach (obzvlášť pri s. r. o.), že základné imanie neposkytuje dostatočnú ochranu veriteľa.[12] S uvedeným tvrdením sa stotožňujeme a možno ho demonštrovať na jednoduchom príklade. Nadviažeme na s. r. o. z predošlého príkladu, v ktorej hodnota imania predstavuje obligatórne minimum - 5000€. Tento príklad reaguje na aktuálnu ekonomickú skutočnosť, že veľké množstvo spoločností s. r. o. aj v skutočnosti vytvára len obligatórne minimálne základné imanie. Ak má táto spoločnosť záväzky voči svojim veriteľom v hodnote 80 000€, tak v súvislosti so základným imaním nemožno hovoriť o akejkoľvek garančnej funkcii, nakoľko rozdiel medzi hodnotou záväzkov a hodnotou základného imania je očividne enormný. V takom prípade má zmysel hovoriť len o jednom z možných zdrojov krytia záväzkov spoločnosti, ktorý možno použiť na uspokojenie veriteľov, ale základné imanie nemožno generalizovať ako formu garancie. Je pravdou, že reálne vytvorenie a reálne udržiavanie základného imania v spoločnosti a jeho kogentná časť obchodnoprávnej úpravy smeruje k nejakej miere garancie, tá je však vzhľadom na obligatórne minimálnu hodnotu základného imania veľmi nízka.

Garančnú funkciu základného imania čiastočne spochybňuje i právna veta konštatujúca fakt, že Obchodný zákonník neukladá povinnosť spoločnosti udržiavať základné imanie v okamžite dostupnej a disponibilnej forme, ale i vo forme iných aktív.[13] V zásade je logické, že ak by základné imanie malo slúžiť aj ako forma garancie solventnosti, tak by malo byť okamžite dostupné a disponibilné na plnenie účelu, aby sa záväzky mohli plniť včas a bez zbytočných prieťahov.

 

Záver

V závere článku si môžeme zodpovedať úvodné otázky. Na podklade článku možno skonštatovať, že ak spoločenská zmluva neobsahuje odlišnú úpravu, tak základné imanie má funkciu determinanta obchodného podielu, ktorý sa odvíja od pomeru medzi (peňažnou) hodnotou vkladu a celkovej hodnoty (sumy) imania. Základné imanie slúži aj ako spôsob financovania spoločnosti, nielen, no predovšetkým v jej začiatkoch. Avšak nazývať základné imanie ako formu garancie nie je úplne správne vzhľadom na jeho obligatórne stanovené minimá v súčasných obchodných spoločnostiach. Základné imanie teda nie je len prima facie povinne zapisovaný údaj do obchodného registra, ale jedná sa o inštitút, ktorý v súčasnosti má svoje funkcie, ale jedným dychom treba na záver dodať, že pripravovaná rekodifikácia práva obchodných spoločností iniciuje jeho zmeny.

 

Použité zdroje a literatúra

Literatúra

CSACH, K., OVEČKOVÁ, O., ŽITŇANSKÁ, L. Obchodné právo 2 (Obchodné spoločnosti a družstvo). Wolters Kluwer, 2020, 428s. ISBN: 978-80-5710-291-5

KUBÍČEK, P.; ŠKRINÁR, A.; NEVOLNÁ, Z.; KOLKUSOVÁ, R.; ĎURICA, M. Obchodné právo. 2. vyd., Plzeň: Aleš Čeněk, 2018, 398s. ISBN: 978-80-7380-731-3

Legislatíva

Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov

Legislatívny zámer rekodifikácie práva obchodných spoločností LP/2020/627 [online: https://www.slov-lex.sk/legislativne-procesy/SK/LP/2020/627

Judikatúra

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ozn. R 90/2003

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ozn. R 105/1994

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 40/2010

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 250/2008



[1] Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 40/2010

[2] CSACH, K., OVEČKOVÁ, O., ŽITŇANSKÁ, L. Obchodné právo 2 (Obchodné spoločnosti a družstvo). Wolters Kluwer, 2020, s. 363 ISBN: 978-80-5710-291-5

[3] Bližšie pozri Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ozn. R 105/1994

[4] Bližšie pozri § 59 ods. 5 Obchodného zákonníka

[5] Na právne postavenie komanditistov sa primerane vzťahujú ustanovenia o spoločnosti s ručením obmedzeným. Komanditista je povinný vložiť do spoločnosti vklad minimálne vo výške 250€. Bližšie pozri úpravu komanditnej spoločnosti v § 93 a nasl. Obchodného zákonníka

[6] Latinský výraz s prekladom „výslovne“

[7] Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ozn. R 90/2003

[8] Latinský výraz s prekladom „zo zákona“

[9] § 154 ods. 1 Obchodného zákonníka

[10] CSACH, K., OVEČKOVÁ, O., ŽITŇANSKÁ, L. Obchodné právo 2 (Obchodné spoločnosti a družstvo). Wolters Kluwer, 2020, s. 362 ISBN: 978-80-5710-291-5

[11] KUBÍČEK, P.; ŠKRINÁR, A.; NEVOLNÁ, Z.; KOLKUSOVÁ, R.; ĎURICA, M. Obchodné právo. 2. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2018. s. 90. ISBN: 978-80-7380-731-3

[12] Legislatívny zámer rekodifikácie práva obchodných spoločností LP/2020/627 [cit. 11/4/2021] Dostupné online: https://www.slov-lex.sk/legislativne-procesy/SK/LP/2020/627

[13] Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn 2 Sžo 250/2008